KEĎ VŠETKO RIADIA HORMÓNY

 

    Je nesporne   zaujímavé sledovať reakcie začínajúceho chovateľa na prvú ruju jeho chovnej mačky.

Prvá ruja posúva sen chovateľa bližšie k vytúženým mačiatkam, ale vyvoláva aj more otázok.

 

·         „To je vždy ruja mačky taká hlučná?!“

·         „Toto sa bude pravidelne opakovať?!“

·         „Budem môcť vôbec niekedy  ešte v noci spať?!“

·         „Nečaká ma pod rohožkou rozbuška ako darček od susedov?!“

 

    Tieto otázky postupne ustupujú, ak sú ochotní prijať túto hlučnú skutočnosť susedia. Pomaly ju potom začne prijímať aj chovateľ-nováčik, ktorí sa časom naučí spávať nie hlavou na vankúši, ale pod ním...  Ľudia si vedia vysvetliť toto roztúžené správanie mačiek, rozumejú tej tajomnej škále zvukov /či skôr pazvukov/ volajúcich po opačnom pohlaví. Ale aké zdesenie môže vyvolať toto „iné“ správanie doteraz bezproblémovej spoločníčky u kocúra, ktorý nikdy nezažil a ani nezažije telesnú lásku – teda u kastráta.   Benjamín musel podstúpiť kastráciu pomerne skoro, preto sa jeho sexuálne správanie pred zákrokom nemohlo naplno rozvinúť. Nikdy sa nestretol s rozvášnenou samičkou a preto boli všetky hormonálne zmeny u Elišky pre neho nečitateľné.

   Prvé jemnejšie prejavy Eliškinej pohlavnej zrelosti bral ako výzvu na hranie. Overené a zabehané „chmaty a lsti“ zrazu nefungovali a nad celou situáciou by určite /keby to vedel/ len pokrútil hlavou... V tomto období bol o niečo agresívnejší, lebo iné technické postupy Elišky pokladal za snahu získať postavenie dominantnej mačky, ktoré prináležalo výsostne len jemu.

   Úplne iná situácia nastala pri druhej ruji, ktorá mala oveľa intenzívnejší a hlasnejší priebeh. Keď na „358.“ úpenlivé volanie Elišky  Benjamín pribehol a Eliška „v podstate“ od neho opäť nič nechcela /a to si myslel, že jej niekto hrozne ubližuje/, ale len sa pred ním začala zvýjať po koberci, povedal si DOSŤ a ďalšie volania začal s mužskou hrdosťou ignorovať.  Ale aj tu platí – keď nejde hora k Mohamedovi...  Lenže presun našej „mohamedánky“ k  „hore“ bol veľmi zaujímavý. Eliška pôsobila ako mačka s ochrnutými zadnými končatinami a dolnou polovicou tela. Ležiac na boku sa posúvala len pomocou predných labiek zaťatých do koberca, pričom telo aj zadné končatiny len ťahala za sebou.

Týmto záhadným a pritom nesmierne ťažkým spôsobom rúčkovania sa presunula cez celú obývačku až k Benjamínovi,

ktorý v strnulej polohe a s vypleštenými očami sledoval celý jej presun. Ľutoval Eliškin predpokladaný úraz, ktorý ju pravdepodobne dohnal k takémuto spôsobu pohybu. Ale keď sa pred ním polochromá Eliška bez problémov postavila na všetky štyri a otrčila na neho tú najzadnejšiu časť svojho tela, objavilo sa v očiach Beniho suché konštatovanie: „Si nechutná!“

   Všetky signály tela, ktoré by chovný kocúr prečítal ako prísľub slastných okamihov, čítal Beni ako zvrhlé a zvrátené správanie doteraz veľmi distingvovanej mladej dámy.    Pred hlučnými pazvukmi sa ukrýval do mačacieho domčeka a jediné, čo ho mrzelo bolo to, že tento domček nemá dvierka, ktoré by sa dali zavrieť alebo ešte lepšie zamknúť. Ani najvyššie ležadlo na škrabadle, ani skriňa neboli dostatočne bezpečné pred „šialenou“ mačkou a neznamenali pre ňu nebezpečné miesto pre akrobatické skrúcanie sa.

 

  Benimu nezostávalo nič iné, ako si pomaly zvyknúť na to, že je Eliška  iná ...

 

ďalší príbeh                      späť